Čo hovorí veda o Jurkovom správaní

Teraz v januári „oslavujeme“ dva roky od kedy využívame ABA terapiu pri Jurkovi. Tento prístup v mnohom zmenil náš pohľad na Jurka, na jeho výchovu a výrazne zlepšil nielen Jurkove správanie, ale celý náš rodinný život. Už odrazu vieme, ako na to.

Aplikovaná behaviorálna analýza (ABA) je vedecký prístup, ktorý sa zaoberá analýzou a modifikáciou správania na základe jeho následkov. Popisuje, ako sa človek učí z následkov svojho správania – správanie, ktoré je odmenené alebo posilňované, má tendenciu sa opakovať, zatiaľ čo správanie, ktoré neprináša želaný výsledok, môže byť potláčané.

ABA sa široko využíva na učenie sociálnych, behaviorálnych a komunikačných schopností u detí s autizmom a inými vývinovými poruchami. Moderná ABA kladie dôraz predovšetkým na pozitívne posilňovanie a prispôsobenie prostredia dieťaťa, pričom sa vyhýba averzným metódam.

Terapia postavená a vychádzajúca z tohto prístupu by mala byť vykonávaná intenzívne 20 až 40 hodín týždenne. Aspoň tak hovoria terapeuti, knihy. Je to, však vôbec v jednej rodine, ktorá funguje aj s iným dieťaťom, deťmi možné? Popravde stále neviem.

Priznám sa, že v našich podmienkach to nedokážem spočítať, koľko času tejto terapii/prístupu  venujeme. Niekedy mám pocit, že celý deň som bola len terapeutom a niekedy si hovorím, že zase sme dnes nič neurobili.

Táto forma terapie bola pre mňa absolútnym strašiakom. Vedela som o nej, že existuje, že môže byť prospešná a že je nutné ju vykonávať intenzívne 40 hodín týždenne. To som si naozaj nevedela predstaviť ako na to. Pretože som vedela, že to bude najmä na mne.

Jurka sme v tej dobe do nejakého zariadenia – nejakej škôlky dávať nechceli. Pretože nezvládal byť dlhšie bez nás a myslím, že by to teda neprinieslo žiadne pozitíva.

Zároveň sa nám však narodilo druhé dieťa, chcela som dokončiť doktorát a skĺbiť k tomu celému takýto intenzívny spôsob terapie, tréningu nových zručností som si nevedela ani predstaviť. Našťastie sme narazili na centrum v Poprade, kde mi ukázali, že to vôbec nie je také hrozné, že ABA nie je strašiak, ale skvelý prístup pre nášho Jurka, a že keď tie techniky zapojím do celého nášho dňa, ani si nestihnem uvedomiť, koľko času sme tomu celému venovali. Čiastočne je to pravda.

Nechcem teraz písať odborný článok o tom ako ABA funguje, čo to vlastne všetko znamená. Nie som odborník, som len laik, ktorý sa snaží učiť svoje dieťa, ale môžem aspoň trochu opísať náš prístup k tomu.

Keďže našim hlavným cieľom bolo nejakým spôsobom s Jurkom komunikovať, odstrániť tú frustráciu a nežiaduce správanie, tak sme sa zamerali hlavne na to.

Na začiatku sme učili Jurka posunky a jednotlivé slová, ktoré boli pre nás dôležité, aby nejakým spôsobom ovládal a vďaka nim sme sa mohli dorozumieť.

Zároveň sme ho učili po nás zopakovať jednoduché motorické pokyny. Reagovať na naše otázky, žiadosti a prosby. Učiť ho, že musíme komunikovať, že nás musí vnímať a v rámci možností aj počúvať.

Prvý posunok, ktorý sme ho dokázali naučiť bolo slovo daj, potom nasledovalo pusti, aby sme pustili rozprávku, samozrejme.

Fungovalo to tak, že vždy, keď chcel niečo podať, chytili sme jeho ruku a ukázali daj, a hneď sme mu tú vec podali, čo bola vlastne tá odmena. Rovnako sme pokračovali so slovom pusti a tak ďalej.

Zároveň s týmto celým sme chceli rozvíjať aj Jurkove logické myslenie, prácu za stolíkom, modifikovať jeho správanie. Takže sme si vzali Jurkove obľúbené praclíky, tyčinky, dupetky a sadli k stolu. Za každú vykonanú úlohu, aj keď to bolo s pomocou, dostal odmenu, čím lepšie a samostatnejšie pracoval, tým viac alebo lepšiu odmenu dostal.

Dnes už pracujeme za stolíkom aj bez odmeny, odmenou je, že sa potom zahráme, čo chce on alebo si len jednoducho pozrieme rozprávku. Navyše ho aj práca za stolíkom baví, pracujeme dvakrát denne minimálne po 30 minút, väčšinou aj viac, keď tam zapojíme úlohy, ktoré má naozaj rád. A musím povedať, že už je to aj veľká radosť pre nás všetkých.

Jurko síce stále nerozpráva, posunky používa ako sa jemu chce, ale vďaka tomuto celému sa výrazne zlepšilo jeho porozumenie, reakcie, zmizla frustrácia a vie si pýtať čo potrebuje.

Už sa netrápim ako ho niektoré veci naučím, lebo už jednoducho viem, ako na neho. Vďaka tomuto prístupu mám niekedy pocit, že zvládneme čokoľvek, aj keď samozrejme, nie je spásonosný. No už máme signály, slová, ktoré Jurko pozná a na základe tých vieme jeho správanie aj ovplyvniť, vysvetliť si situáciu, upokojiť ho aj v cudzom prostredí.

Takže áno, tento spôsob terapie zaberie síce veľa času, je nutná k nemu aj obrovská trpezlivosť, ktorú stále aj ja trénujem a Jurko ju pokúša, ale za nás môžem povedať, že stojí to za to.

„Naskóroval“ si autizmus

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *