Keď sa blížili Jurkove tretie narodeniny rozhodli sme sa, že ho dáme do škôlky. Jurko síce stále nerozprával, ale plienky sa nám podarilo zbaviť, keď mal niečo cez 2 roky. Dokázal sa s malou pomocou sám najesť, sám sa síce neobliekal ani nevyzliekal, ale verila som, že keď uvidí iné deti, naučí sa rýchlejšie. Ja som chcela v čase Jurkovej škôlky dokončiť doktorát a nájsť si prácu. Ale ako ja rada hovorím mama mieni a dieťa mení.
Napočudovanie aj pre nás, škôlku sme našli celkom ľahko, vybrali sme súkromnú, kde nám tvrdili, že majú na triedu 3 učiteľky a v triede je maximálne 18 detí. Individuálnejší prístup, dieťa môže mať aj plienku aj cumlík a nemusí mať tri roky, Jurko mal mať 3 až v novembri.
Bohužiaľ, v dobe kovidu, bolo prihlásenie bez návštevy škôlky, bez osobného stretnutia. Všetko len poštou, online a telefonicky. Prvýkrát tak Jurko videl škôlku v deň nástupu. A to nebolo dobré. Keďže nám poriadne nerozumel, netušil čo sa ide diať. Ale verili sme, že prvý deň bude síce ťažký, ale zlepší sa to.
Prvý deň nebol ťažký, ale naozaj hrozný. S Jurkom sme sa nemohli dostať do triedy, na chodbe bol absolútny chaos. Stihli sme povedať o Jurkovi len dve vety, a to nebolo ani jeho „triednej“, takže informácie o ňom sa k jeho učiteľkám ani nedostali. Ráno plakal, ale úprimne, to tam plakali skoro všetky deti, takže sme si hovorili, že to nejako zvládneme.
Keď sme prišli na obed po Jurka, zistili sme, že to tak jednoduché nebude. Jurko preplakal úplne celé doobedie opretý o dvere, od plaču až zaspal. Nám bohužiaľ, ale nikto nezavolal, aby sme radšej prišli skôr a nejako sme to skúsili zvládnuť. Učiteľka sa nás len na obed opýtala či sme ho nikdy nenechali s inými ľuďmi a že to teda skúsime zajtra. Jurko bol zvyknutý na babku, dedka, krstných rodičov a byť s nimi aj sám, tak sme si hovorili, že si asi musí len zvyknúť.
No ja dodnes ľutujem, že po tom prvom dni a tom všetkom, čo mi tam prekážalo sme sa predsa len rozhodli, že to ďalej skúsime. Ďalšie dni sa samozrejme plač opakoval, ale už nie v takej miere.
Každý deň prišli učiteľky s nejakým problémom, ktorý sme my mali zázračne vyriešiť. Odmietal jesť, na prechádzkach nechcel chodiť, pýtal sa na ruky, nevyzliekal si sám nohavice, ani sa neobliekal, keď šiel cikať, nezapájal sa tak, ako by si predstavovali.
To že ho iné dieťa hrýzlo, ale povedať zabudli, na to sme prišli až my doma. Keď sme sa pýtali ako na to Jurko reaguje, že ho uhryzne, tak nám povedali, že dieťa len odstrčí. Nikdy nebol agresívny voči iným deťom, upratoval si po sebe hračky, na deti sa každý deň tešil, ale každý deň, keď sa zavreli za nami dvere plakal. Takto sme nejako s prestávkami na chorobu zvládli niečo vyše dvoch mesiacov. Po tom ako celá rodina padla po škôlkarskom rotavíruse a očkovanému Jurkovi skoro nič nebolo, sme si povedali, že si dáme chvíľu pauzu. Skúsenosť kamarátov bola, že keď to dieťa veľmi zle prežívalo, pár týždňov, mesiacov doma pomohlo, a potom sa dieťa do škôlky pýtalo aj samé.
A tak bol Jurko pár mesiacov doma a my sme sa v tom čase rozhodli, že keďže škôlka jeho komunikáciu vôbec nezlepšila navštívime odborníka. Dostali sme sa k špeciálnej pedagogičke a zároveň školskej logopedičke. Keďže mám brata, ktorý sám začal rozprávať neskôr, má dysgrafiu i dyslexiu a Jurko nám ho v tej dobe veľmi pripomínal, tak sme zatiaľ nepanikárili.
Špeciálna pedagogička na začiatku na Jurkovi tiež nič zvláštne nevidela, vyzeralo, že jej aj rozumie. Ale Jurko vždy perfektne rozumel kontextu a situácii. A tak sme dostali nejaké rady na doma a pravidelne sme ju navštevovali, ona sa s ním hrala, skúšala rozvíjať aj jeho motoriku.
Po pár mesiacoch nám, ale odporučila klinickú logopedičku. Rovno si otvárala prax logopedička 45 minút od nás a nemuseli by sme rok čakať. Špeciálna pedagogička nám povedala, že Jurko má nejaké znaky autistu, ale že jej to skôr príde na vývinovú dysfáziu.
Logopedička nás najprv poslala ku klinickej psychologičke a znova, aby sme to urýchlili a mohli k nej do starostlivosti, čo najskôr nastúpiť, išli sme k psychologičke do Žiliny, ktorá nemala čakacie doby niekoľko mesiacov. Tam sme sa dozvedeli v podstate to isté, Jurko vykazuje znaky autizmu aj narušenej komunikačnej schopnosti, ale či je autista, bolo otázne. Vysvetlila nám, že u Jurka bude nutná diferenciálna diagnostika a nie je si istá či nám to budú vedieť s určitosťou u Jurka v tých jeho troch rokoch povedať.
Dohodli sme sa s logopedičkou, aj z toho dôvodu, že čakacia doba u psychologičky bola veľmi dlhá, že presnú diagnostiku zatiaľ nepotrebujeme. Ja som bola v tej dobe tehotná, Jurkovi sa mal za pár mesiacov narodiť malý braček, a tak sme začali s terapiami u logopedičky, ktoré hneď na začiatku Jurka veľmi zmenili.
O tom ako naše terapie pokračovali, ako v dobe prvých záverov či je autista alebo nie, sme ho zobrali zo škôlky a ako sme sa v jeden týždeň dozvedeli, že z jedného syna je možno autista a druhý môže mať Downov syndróm zase nabudúce.