(Doba čítania je približne 5 minút.)
Náš príbeh s Jurkom pokračoval presťahovaním sa späť na Slovensko hneď po jeho prvých narodeninách. Jurko bol od narodenia zvyknutý na cestovanie. Keďže sme žili v Prahe, v meste, podľa mňa, so skoro dokonalou MHD, auto sme využívali len na dlhé trasy. Jurko teda nemal problém zvládnuť 12-hodinovú cestu do Talianska alebo každý mesiac minimálne 5 hodín na Slovensko a späť. Nové prostredie vždy veľmi rád skúmal a tešil sa z neho. Preto sme nemali strach zo sťahovania s ním – bolo to pre nás nové dobrodružstvo. Tešili sme sa domov, na častejšie stretnutia s rodinou a kamarátmi, že Jurko bude môcť tráviť čas so starými rodičmi, krstnými rodičmi, bratrancami a sesternicami v jeho veku. Netušili sme však, že naše sťahovanie je akosi o päť minút dvanásť.
Ešte sme si ani nestihli zvyknúť na nové bývanie a užiť si čas so všetkými, keď sme konečne boli zase blízko, prišla pandémia. Keďže sme v tej dobe netušili, že náš Jurko nie je bežné dieťa, počas prvého roka pandémie sme si to ani nemohli všimnúť. Stretnutia boli obmedzené, detské ihriská opáskované a môj život sa scvrkol na stretnutia s najbližšími a sledovanie správ, čo bude ďalej.
Jurko ďalej rástol, robil nám radosť, ale začínali aj prvé starosti. Začali sme si všímať, že nám ťažšie rozumie, že po nás neopakuje. Problémy s jedlom sa len prehlbovali. Začínali sme byť chvíľami zúfalí z jeho nejedáctva. Stále sme však nevnímali, že by bol „iný“. Pre mňa to bolo náročné obdobie materstva. Nevedela som, ako Jurka niečo naučiť, ako sa s ním hrať, ako na neho rozprávať. Keď prišlo obdobie vzdoru, hádzanie sa o zem a k tomu sme si absolútne nerozumeli, bola som chvíľami naozaj zúfalá.
V tomto období ísť s Jurkom von, medzi deti na ihrisko k mamičkám, ktoré nie vždy mali pochopenie, vo mne vyvolávalo hrôzu. A tak, keď sme šli von, vyhýbali sme sa deťom a ľuďom, radšej sme išli niekam do ticha, do lesa, kde sme boli obaja najspokojnejší. A to nám dvom zostalo dodnes. Jurkov otec je odvážnejší – ihriská zvláda, ja dodnes nie. Niekedy ma trápi a mrzí, že nedokážem poznámky a pohľady ľudí ignorovať a sústrediť sa len na Jurka a na to, ako mu môžem pomôcť, ale možno časom. Niekedy to totiž nie je len o rodičoch, ale aj o deťoch, ktoré Jurka ignorujú, odstrčia, idú si za svojím.
Hovorí sa, že deti sú kruté, ale nie je to tak. Deti len opakujú, čo vidia u nás dospelých. Ak dospelý, ktorý vidí iné dieťa, ktoré si hmká, teší sa tak, že kýva rukami, alebo je hlučnejšie a nerozpráva, sa rýchlo zbalí a svoje dieťa radšej presunie na iné miesto na ihrisku, dieťa sa inak správať nebude.
Stalo sa mi, že šesťročný chlapček, ktorý bol na zápise do školy a po zápise sa prišiel točiť na kolotoč k Jurkovi, bolo mu jedno, kto tam je a kto ho počuje, sa začal Jurkovi posmievať, že mu nič nie je rozumieť, ako sa divne správa a aký je celý divný. Mňa to zamrzelo a možno Jurko nerozumie, ale myslím si, že si z toho niečo odniesol, lebo na to ihrisko niekoľko mesiacov nechcel ísť.
Nevedela som, ako reagovať na šesťročné dieťa, ani kde sa to v ňom zobralo, lebo dovtedy som sa s takou reakciou u detí nestretla. Len som mu povedala, že dúfam, že sa mu bude v škole dariť a že keď nebude v škole niečo vedieť, nikto sa mu nikdy smiať nebude, ale mu pomôže.
Našťastie, prípady, keď som videla „krutosť“ detí, ako sa hovorí, boli a sú veľmi zriedkavé. Väčšinou tie staršie deti Jurka do hry nejako zapoja a on sa z toho vždy veľmi teší.
Zažívať ten pocit, že vaše dieťa je v niečom iné, nerozpráva, ale od iných detí sa výzorovo nelíši, práve naopak, chce sa zapojiť, chce sa hrať, chce byť medzi nimi, je pre rodiča náročné. Všetky tieto situácie nás však učia reagovať. Bola to síce škola, kde nás hodili do vody a ty plávaj, ale aj keď tieto veci neviem ignorovať, oveľa viac rozumiem Jurkovi a jeho reakcie viem lepšie predvídať. To určite rodičia autistov chápu – snažíte sa v každej situácii byť o dva kroky pred dieťaťom.